Marek Ormandik
facebook icon

Svätí za dedinou / Saints beyond the Village

- Ivan Jančár

 

Byť svätým za dedinou znamená vyčleniť sa zo spoločenstva, ísť cestou sebaobetovania v podobe najvyššieho zo svetských poslaní a vnútorným ohňom zapaľovať ľudské srdcia. Mnohí z tých, čo si tento údel vyvolili, sú neznámi. Mená niektorých sú zapísané a zapamätané, ale len máloktorí boli kanonizovaní.  Napokon, svoj život takto nestrávili pre svetskú slávu. Svätí za dedinou boli obdivovaní, ale aj zatracovaní, vzbudzovali úctu, ale niekedy sa im deti a hlupáci aj vysmievali. Mali v sebe niečo, čo presahuje ľudskú mieru. Keď sme sa ako deti kedysi na chvíľu zamysleli, naši starí rodičia nás napomenuli: „Nestoj tu ako svätý za dedinou!“
     Súčasťou pustovníckeho života bolo do značnej miery sebatrýznenie a utrpenie s dlhými pôstmi. Svätý Antonín Pustovník (251? – 356), považovaný za zakladateľa mníšskeho života, ktorý rozdal celý majetok a žil v tvrdej askéze, mal tiež povesť divotvorcu – prichádzali za ním kňazi i biskupi, písomne sa na neho obrátil aj cisár Konštantín Veľký a jeho synovia. Pod jeho vplyvom tisíce kresťanov opustili svoje domovy a zvolili si pustovnícky život. Radikálni boli tzv. stĺpoví mučeníci ako napríklad Simeon Stylita (390 – 459), ktorý na rôznych stĺpoch prežil 37 rokov svojho života. Svätý Andrej Svorad (980? – 1034?) „spával tak, že dobový klát ohradil plotom, do ktorého zo všetkých strán napichal ostré bodliaky. Keď sa jeho telo unavené ospanlivosťou naklonilo na hociktorú stranu, hneď sa zobudil zranený ostrým bodcom... Keď jeho mŕtve telo zobliekli a išli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do mäsa. Musela mu spôsobovať ustavičné muky.“  Niektorí túžili po samote a mlčanlivosti. Hlavnou myšlienkou bola askéza a odmietanie majetku. Život v absolútnej chudobe strávil sv. František (1182 – 1226), ktorý kázal vtákom aj zvieratám a na ceste do Sieny sa mysticky zasnúbil s chudobou. „Len čo svätí otcovia, ktorí boli stúpencami a učiteľmi tohto blaženého mníšskeho života, zahoreli svätou božskou túžbou a pohrdli všetkým, čo je na zemi krásne a cenné, začali dbať predovšetkým o to, aby nič nerobili okázalo. Žili v ústraní a skrývali z preveľkej pokory tiež väčšinu svojich cnostných skutkov a tak vykonávali cestu podľa vzoru Krista.“  Prokopij Usťjužský (zomrel v roku 1302) „viedol taký krutý život, že sa mu nemohla vyrovnať ani najprísnejšia mníšska askéza: nemá strechu nad hlavou, nahý spí na hnojisku. Od bohabojných prijíma trochu jedla, ale nikdy si nič nevezme od bohatých.“  Svätý František z Paoly (1416 – 1507) mal dar bilokácie (súčasne bol na dvoch miestach), žeravé uhlie ho nepopálilo. V cele Nila Stolbenského (zomrel v roku 1555) stáli barly, o ktoré sa v spánku opieral, pretože posteľ pre neho neexistovala. 
     Téme svätých sa venuje aj Marek Ormandík. Osobitý solitér na slovenskej výtvarnej scéne si vo svojom projekte vyberá tiež zobrazenie solitérov – Svätých za dedinou. Nepriamo nadväzuje na svoje ilustrácie Danteho Očistca a na samostatný cyklus voľných malieb a sôch Očistec Mareka Ormandíka, kde použil myšlienku sebaspytovania. V posledných troch rokoch takmer denníkovou formou maľuje rôzne kľačiace postavy so zopätými rukami v približne rovnakej polohe a s rovnakým gestom, s gloriolou nad hlavou. Všetky sú zobrazené zboku. Niektoré majú sklonenú hlavu, zväčša mierne natočenú k divákovi, s ktorým však nekomunikujú, sú pohrúžené do seba. Napriek komornejším formátom sú postavy vykreslené mimoriadne plasticky s expresívnym výrazom bez výraznejších obrysových liniek. Mierne nepokojné prelínajúce sa línie, zámerne (prevažne) predimenzovaná hlava a poddimenzované končatiny, naznačená priezračná hmota okolo postavy – to je typický „ormandíkovský“ rukopis, ktorý môžeme identifikovať na prvý pohľad. Umelec sa sústreďuje na jednotlivé osobnosti a zároveň na širšiu oblasť tejto stránky duchovného života. Individuálne ukazuje na pozadí všeobecného. „Najsilnejší vizuálny motív bol pre mňa kľačiaci muž z profilu so zopätými rukami. Pokora, prosba, ospravedlnenie, poddajnosť, otroctvo, odovzdanie, vzývanie, adorovanie, žiadosť, očistenie... to všetko som tam cítil. Páčila sa mi aj samotná silueta postavy – je to vlastne hotový piktogram,“ hovorí o svojich dielach autor. Pre Mareka Ormandíka to predstavuje maximalistický a zároveň minimalistický princíp, čo je pri jeho expresívnej maľbe zvláštny pojem. Vyžaduje si to dávku askézy, pokory, ponorenia sa do problému, ale aj nutnosť opätovného vyčistenia si mysle, zabudnutia na predchádzajúce obrazy. Podľa vyjadrenia autora obrazy nie sú vytvorené grafickým spôsobom, teda zmnožovaním toho istého, ale nedokonalým „maliarskym“ spôsobom. Cyklus vychádza aj z povahy samotnej modlitby, ktorá – hoci pozostáva z toho istého textu – je vo svojej podstate vždy iná a opakovaním naberá na sile. 
     Svätci bývajú zobrazovaní s rôznymi atribútmi, Svätí za dedinou Mareka Ormandíka sú však anonymní. Navyše sa nachádzajú v nešpecifikovanom prostredí bez akýchkoľvek ďalších náznakov, dokonca aj pozadie je pri všetkých rovnako červené. Jeden obraz je však vnímaný inak ako celá séria nainštalovaná v súvislom páse. Inštalácia je doplnená predimenzovanou laminátovou pomaľovanou plastikou s témou kľačiacej modliacej sa postavy. Marek Ormandík ich niekedy nazýva aj Skoro svätí alebo Poprosníci. Azda najcharakteristickejšie sa v ich výraze zračí prosba. U svätých by to mala byť najmä prosba  za iného alebo iných. Samozrejme, vyvstáva tu otázka: Prečo Svätí za dedinou? Prečo nie v dedine? Sčasti je v tom ich dobrovoľný pobyt mimo obydlí, sčasti aj niečo z nás samých, ťažko akceptujúcich úplne iný spôsob života ako je ten náš. Marek Ormandík však nie je jednoznačný. Použitím čiernej svätožiary zrazu spochybňuje alebo relativizuje výklad. Čierna svätožiara môže symbolizovať veľkého hriešnika, ktorý sa predsa len utieka k modlitbe, ako aj človeka zaťaženého ťažkými hriechmi z minulosti prežívajúceho zásadnú morálnu premenu. „Je to svätý, ale len skoro. A možno je to úplný darebák,“ dodáva autor. A ja by som ešte dodal, že ak darebák, tak veľmi polepšený.

 

Základnými kritériami kanonizácie boli život a skutky svätého, ním vykonané zázraky a v niektorých prípadoch aj ostatky. 
  ONDRUŠ, Rajmund S. J.: Blízki Bohu i ľuďom. Vyd. Tatran, Bratislava 1991, s. 330.
  RULÍŠEK, Hynek: Postavy, atributy, symboly. Vyd. Karmášek, České Budějovice 2006, nepag.
  FEDOTOV, Georgij Petrovič:  Svatí staré Rusi. Vyd. Pavel Mervart, Červený Kostelec 2011, s. 180.

 

--------------------------------------------------- 

 

To become a saint beyond the village means to leave the community and take the path of self-sacrifice in the form of the highest of all secular missions. Many of those who chose this destiny are unknown. Names of some of them have been registered and remembered, but only the few have been canonized.  Finally, they have not sought the earthly fame. Saints beyond the village have been admired and reviled, respected and mocked by children and fools. When we were children and stopped and thought for a while, our grandparents used to admonish us: “Do not stand here like a saint beyond the village!”
     The eremitic life included self-torture and fasting. St. Anthony the Great (251?–356), who is regarded as the father of monasticism, gave away all of his property and took to the desert, seeking as ascetic lifestyle. He is also credited with assisting in number of miraculous healings. Priests and bishops asked his advice, and Emperor Constantine the Great and his sons wrote to him and asked him for a reply. Under his influence, thousands of Christians left their homes and opted for eremitic life. Among the most radical ones were the so-called stylites, such as St. Simeon Stylites (390–459), living 37 years on a small platform on top of a pillar. St. Svorad-Andrew (980?–1034?) “was sleeping in a sitting position on a block surrounded by a fence with sharp spikes. When his body, overcome by sleep, leaned to any side, the pain caused by a sharp pike woke him up immediately... After undressing his dead body, they found a chain sunk deep into his flesh, which had to cause him permanent suffering.”  Some hermits sought solitude and silence. The main idea was asceticism and rejection of property. St. Francis (1182–1226) lived his life in a total poverty and was preaching to birds and animals. “As soon as the holy fathers advocating and teaching the blessed monastic life were inflamed with a holy divine desire and rejected everything that is beautiful and precious on the earth, they began to avoid ostentatious deeds. They lived in seclusion and did good deeds, following the way of Christ.”  Prokop of Ustjug (died in 1302) “led such an ascetic life that the strictest monastic asceticism could not rival it: he was sleeping naked on a dunghill. He accepted a little bit of food from godly people, but never took a bit from the rich.”  St. Francis of Paola (1416–1507) was given a mystical gift of bilocation (the ability/instances in which an individual is said to be, or appears to be, located in two distinct places at the same instant in time). St. Nil of Stolbensk (died in 1555) slept upright, supported only by two crutches, to continue praying at night. 
     The theme of saints has also attracted Marek Ormandík. As a distinctive figure on Slovak art scene he has chosen the representation of solitaries: the Saints beyond the Village. The work follows indirectly in the artist´s illustrations to Dante´s Purgatory and the cycle of paintings and sculptures entitled Purgatory by Marek Ormandík, developing the idea of self-examination. Over the last three years he has painted different kneeling figures with clasped hands and halo in approximately the same position and with the same gesture. All of them are represented in profile. Though their heads are slightly turned towards a viewer, they are immersed in their own thoughts. In spite of a rather small format, the figures are shown with a certain amount of detail with the expressive expression. The intermeshing lines, deliberately oversized head and undersized limbs, suggested pellucid substance surrounding the figures – this is Ormandík´s characteristic handwriting identifiable at first sight. The artist focuses on both individual personalities and a broader area of spiritual life. As the artist put it, “for me, the strongest visual motif was a kneeling man with clasped hands represented in profile. In this motif I felt humility, plea, apology, submissiveness, slavery, resignation, wish, adoration, request... I also liked the very silhouette, which is actually a finished pictogram.” To Marek Ormandík it represents both the maximalist and minimalist principles, which is, in case of his expressive painting, rather a strange concept. It requires a certain dose of asceticism, humility and immersion in a problem. It is also necessary to clean up the mind and forget all the previous pictures. According to the artist, the paintings have not been made in a graphic manner, i.e. by multiplication of the same, but in an imperfect “painting” manner. The cycle is based on the nature of a prayer, which, though the words are still the same, is always different and the repetition makes it stronger and stronger. 
     The saints are usually represented with different attributes, but Marek Ormandík´s Saints beyond the Village are anonymous. Moreover, they are placed in unspecified environment and lack any other hints. Yet, one painting is perceived in a different way than the entire series. The installation is supplemented with an oversized laminated painted statue representing a kneeling, praying figure. The most characteristic feature of the Saints beyond the Village, or Almost Saint, as Marek Ormandík sometimes calls them, is the expression of plea. In case of saints, it is supposed to be a prayer for the others. Naturally, the question arises: Why saints beyond the village? Why not in the village? On the one hand, it is because their voluntary stay outside the communities, on the other hand, it is because our problem to accept a different way of life. Marek Ormandík, however, is not unambiguous. By using a black halo he challenges, or relativizes, the interpretation. Black halo may symbolise both a big sinner seeking refuge in prayer and a man burdened with deadly sins experiencing a radical moral transformation. As the artist put it, “he is saint, but only almost. And perhaps he is a villain.” And I would like to add that he is certainly a reformed villain.

 

Basic criteria for canonization included saints´ holy life and deeds and proof of their miracles, in some cases even the remains. 
  ONDRUŠ, Rajmund S. J.: Blízki Bohu i ľuďom [Close to God and People]. Tatran, Bratislava 1991, p. 330.
  RULÍŠEK, Hynek: Postavy, atributy, symboly [Figures, attributes, symbols]. Karmášek, České Budějovice 2006, unpaged.
  FEDOTOV, Georgy Petrovich: Svatí staré Rusi [The Saints of the Old Russia]. Pavel Mervart, Červený Kostelec 2011, p. 180.

 
All Contents Copyright © Marek Ormandik 2009 - 2012 MSKStudio/SCMS